Nesúrodá telenovela na 3 dejstvá. Nie zlá, ale pôsobí to skôr ako úryvky z rozsiahlejšieho cyklu.
 V úvode, kým sa rozbehne, používa autor zbytočne veľa kvetnatých opisov a prázdnych slov spisovateľského začiatočníka. Až po čase sa autor ľahšie rozpíše (alebo som si zvykol na jeho prejav?). Začnem mu veriť, že sa kedysi živil slovom (ako hovorca - preto ma kostrbatý písomný prejav až tak veľmi neprekvapuje) - ale vyznieva ako urazený / frustrovaný človek, ktorý zo seba naraz potrebuje dostať všetko, o čom predtým musel mlčať (a možno mu to vtedy aj vyhovovalo). Dokresľuje to síce atmosféru a svojským cynizmom (aj voči novinárskej hyene) sa mi hlavná postava knihy páči, ale kazí to tú príbehovú časť. V knihe sú, nazvem to nepriamo spomenuté, kedysi reálne a najmä hodne medializované prípady Sociálky, ktoré by som ja osobne bez predchádzajúceho upozornenia vôbec nespoznal - koľko ľudí (možných čitateľov knihy) je nie len kvôli časovému odstupu rovnako nevšímavých ako ja?
 Skok v časovej linke z pozície hovorcu úradu (Sociálnych vecí, či ako ho vlastne v knihe nazýva?) do kariéry spisovateľa (a predtým / popri tom "holky pre všetko") na mňa pôsobí hodne umelo. Je síce od autora pekné, že keď nemá moc čo povedať o všetkých tých ubehnutých rokoch, že sa neuchyľuje k takmer žiadnej prázdnej vate ... Ale aspoň trochu ten prechod zjemniť / obrúsiť hrany, by myslím nebolo na škodu.
 Časť so spomienkami malého dievčatka z detského domova chce byť hodne silná, ale aj prechod k nej je taký akoby formáne umelo vsunutý. Áno, patrí tam. Áno, čitateľ potrebuje dostať nejakú výrazne silnejšiu zápletku vo vzťahu k hlavnému hrdinovi, než čokoľvek dovtedy (o tomto vlastne aj celá tá kniha je, všetko ostatné len vysvetľuje túto pointu, čo je v konečnom dôsledku OK). Autor tú výpoveď dieťaťa ale nevedel podať tak, aby na mňa ako na čitateľa pôsobila dôverihodne. Vôbec sa síce nedokážem vžiť do pocitov malého dievčatka, ktoré zoberú milujúcej matke a otcovi (nech už sú ich vzťahy akékoľvek - čomu v podstate ani nemôže rozumieť) a zavrú ju do detského domova - ale mám pocit, že to nedokáže ani autor a preto to z jeho textu necítiť. Rovnako tak rozhovor tej malej v decáku s už 12-ročnou spolubývajúcou / spoluchovankyňou - ešte menej verím, že by sa 12-ročné dieťa tak dokázalo vyjadrovať / myslieť. Ale možno len mám to šťastie, ktoré takýmto deťom chýba, že si to vôbec nemusím ani len predstavovať a snažiť sa nejako vcítiť do ich pocitov, ich videnia sveta.
 Záver je čistá telenovela a možno až priveľký happy end (teda až na samovraždu matky dievčatka - chápem, že autor chcel vygradovať emócie, ale hodilo sa mu relatívne jednoducho upratať z príbehu nie nepodstatnú osobu). Hrdina príbehu zistí (a uverí), že je to jeho dcéra a rozhodne sa aspoň ju zachrániť pred adopciou do cudziny (pojmy "juvenilná justícia" a jeho konanie z úvodu knihy potrebuje dostať protiváhu). Zlý nevlastný otec a jeho bu-bu-bu nehrá rolu, lebo hrdina exhovorca v sebe stále v neskryje "nášho človeka" a tak dcéru v podstate bez výraznejších a nepopísaných komplikácií (resp. s výraznejšie popísanými "pozitívami kešbekov") získa súdnym rozhodnutím do vlastnej starostlivosti. K hrdinovi knihy sa vráti milenka / láska Mia, ktorou pred rokmi ohrdol (a de-facto aj ona ním) a tretí vrchol ich trojuholníka (pán Iks) im to viac-menej požehná dokonca na viacerých frontoch - a najmä, Miu akceptuje aj jeho dcéra Karamela. Dlhoročný život v Rakúsku len dodáva pocit bezpečia pred stále divokým Slovenskom.
 2,5 boda z 5 = priemer. Nie je márne s dielom ešte pracovať, ale sám nemám reálnu predstavu ako, aby sa mi to viac páčilo a aby som knihu odporučil.

 Technické pripomienky:
 - "... do lóží v prvej rade ..." - uznávam, sám robím hodne chýb, ale na túto som alergický - najmä u nádejných spisovateľov, exhovorcov obzvlášť
 - "... kysličník uhličitý ..." - správne je podľa mňa v každom prípade oxid uhličitý (ak si dobre pamätám, výraz nebol v knihe použitý v kontexte, kde by takéto staršie pomenovanie malo opodstatnenie)

  Asi najťažšie hodnotiteľná kniha, čo sa mi u nás dostala do rúk. Z úcty k obetiam a pozostalým by som asi mal držať hubu a krok (ale keď zrovna to som v hraničných momentoch nikdy nevedel) a popriať úprimnú sústrasť (ak by ju vôbec prijali). To, že tejto knihe neviem prideliť ohodnotenie počtom hviezdičiek (z max. 5) nie je len môj alibizmus, ale aj sebakriticky priznaná neschopnosť.

 Vo všeobecnosti neobľubujem takéto diela (ani v knižnej, ani napr. filmovej podobe ...) - pokus o faktografiu o dávnejšej tragédii, kde neboli / nie sú dostupné oficiálne správy, resp. im ľudia aj tak nechcú veriť, o ktorej koluje hodne "urban legends". Kde sa niekto postaví do role "spasiteľa", ktorí vraj jediný zistí po rokoch celú pravdu v utajených archívoch, u nevypočutých svedkov, v dovtedy neobjavených dôkazoch a povie ju pozostalým ... Predpojato to na mňa väčšinou pôsobí (áno, aj v tomto prípade) ako pokus nejakej novinárskej hyeny zneužiť bolesť pozostalých - a keď som si prečítal o autorovi, že písal pre Nový Čas, hneď bol v mojich očiach na nulovej úrovni. OK, uznávam, keď som sa o autorovi dozvedel viac a aj na základe niektorých najmä technických pasáží knihy, tak som ho chvíľami vnímal pozitívne - ale vždy sa v knihe našli pasáže, ktorými podliezal dno :-( Snáď sa nikdy nedostanem do takej pozície, keď by som bol pozostalý v nejakej tragédií, v ktorej chýba dostatok oficiálnych a hodnoverných informácií, potrestanie vinníkov ... kde by som sa zúfalo spoľahol len na samovyšetrovanie niekoho, komu ide primárne o vlastnú slávu / zisk, ako keď si tu už autor sám promuje ešte neexistujúcu knihu, že do konca roka (aj preto nás naháňa s termínom) prinesie niečo takmer bombastické.

 K samotnej knihe. Celkové dojmy si po jej dočítaní v hlave neustále prehodnocujem ... a stále som k autorovi predpojatý (aj keď v tom nie je nič osobné), neobjektívny, asi týmto nikomu reálne nepomôžem. Priebežne som si robil hneď pri čítaní poznámky, keď ma niečo výraznejšie zaujalo (väčšinou negatívne):
 - Autorove výrazy "pernamentka", veta v zmysle "... aby pojmom ... pochopili všetci ...", časté nevynechávanie medzier medzi slovami ... - Takéto chyby by nemal robiť ani exnovinár Nového Času :-(
 - "... váha osôb, batožiny ..." - Nemá to byť "hmotnosť"?
 - Čo je ČSSDL? - Pojem vysvetľuje až výrazne neskôr (Československá správa dopravních letišť)
 - "Ekvatoriálna Guinea" - Nemá to byť Rovníková Guinea?
 - vtedy.teraz.sk - Odkazuje sa na takýto web, ten však aktuálne neexistuje, pojem "IL-18" použiteľne nevyhľadá
 - Autor píše niečo v zmysle: "... vrtuľa je zo 4 listov. 1 list má priemer 4 metre ..." - List vrtule nemá priemer (resp. nie v zmysle, v ktorom ho autor spomína). Je teda priemer celej vrtule 4 metre (t.j. list má dĺžku 2m), alebo má samostatný list dĺžku 4m, t.j. priemer celej vrtule je 8m? Vzhľadom na iné technické informácie o lietadle a letectve všeobecne, ktoré na mňa ako na laika pôsobili skutočne hodnoverne (a boli pre mňa tými svetlými momentmi v názore na autorovu prácu), je toto zbytočne nejednoznačná informácia.
 - IL-18V OK-OAD - Dôvod havárie je vraj oficiálne nestanovený, ale autor sa osobne prikláňa k vypnutiu autopilota. - Na základe čoho sa autor odvažuje k takémuto tvrdeniu / názoru?
 - Linka Praha - Sliač - Amsterdam? - Nie je to nelogické poradie?
 - "... ak máte nezverejnené fotky, pošlite mi ich ..." - Chýba mu tam PROSÍM!!! (takto, podľa mňa nevhodne, pýta fotky minimálne 2-krát)
 - Posledné sekundy v kokpite tesne pred pádom do vody, t.j. v čase keď už nie je zaznamenaná konverzácia posádky. - Na základe čoho opisuje konanie a pocity posádky? Je to bulvárne, patetické, horšie než Rozboril :-(
 - Autor pomerne detailne opisuje pohyb / smer / náklon ... lietadla od momentu približovania sa k pristávacej dráhe až po samotný pád. - Jednoznačne mi v tomto mieste ale chýba mapa - letisko, spomínané budovy letiska, dráhy letiska, Zlaté piesky, ostrov, dráha pohybu lietadla a miesto pádu, Bratislavský hrad (jedna z výpovedí je, že lietadlo v určitom momente smerovalo na hrad) - ideálne aj miesta, kadiaľ prišli prví záchranári / pracovníci letiska / ostatné spomínané osoby, kde boli spomínaní turisti / loďky, kadiaľ lietadlo vyťahovali ... Bez mapy by sa výpovedná hodnota knihy hodne znížila. V texte sa okrem iného viac-krát odvoláva aj na fotografie, ktoré ale ja vo svojej verzii textu nemám - aj to popri absencii mapy určite ovplyvňuje moje komentáre.
 - Mal som pocit, rozhodne nie príjemný, že "novinárov" a ďalších fotografujúcich, ktorí prepašovali snímky von zo Zlatých Pieskov, autor chváli a cení si viac, než všetkých zachraňujúcich. Nechcem nikomu upierať právo na informácie a ich etické získavanie a následné zverejnenie, ale podľa tohto podania opäť vidím v autorovi len novinársku hyenu (OK, tuná svoj pohľad asi preháňam výraznejšie, než inokedy).
 - Autor sa minimálne 2-krát vyjadruje v zmysle "... v poslednú možnú chvíľu, pred uzávierkou textu knihy ..." - Radšej sa zdržím komentáru. Síce nie som ani spisovateľ ani redaktor, ale podľa mňa má autor aj v danej fáze stále dosť času do textu zasahovať akýmikoľvek novými relevantnými zisteniami, bez svojich bulvárnych výhovoriek.
 - Preživšieho Francúza našiel v podstate náhodou. - Keď písal takúto knihu a chcel ponúknuť objektívnu a úplnú pravdu aj pozostalým obetí, prečo túto dôležitú osobu aktívne nehľadal skôr?
 - Prečo sú mená leteckých mechanikov / technikov len iniciálami v priezvisku, keď ostatné mená autor uvádza celé?
 - Gramatika / skloňovanie vo vetách je častokrát nesprávne, uniká jednoznačný zmysel autorových výpovedí. Časté sú aj preklepy, ktoré dávajú občas úplne iné slová a tým vetám iný (žiadny) význam. - Neviem, čo z toho sú priamo chyby autora (mám pocit, že si dielo po sebe s odstupom neprečítal, že nepoužil ani len základnú kontrolu napr. vo Worde či Google Docs) a čo je len doslovný prepis v pôvodne zle napísaných správach vyšetrovateľov?
 - Opisy zo spisov, "českoslovenčina" v nich. - Je to doslovná citácia, alebo tiež skomoleniny autora? Uznávam, že keď slovenskí vyšetrovatelia prepisovali výpovede Čechov, resp. naopak vyšetrovatelia v Česku pri dialógoch so Slovákmi (resp. celkovo preklad výpovedí občanov cudzích krajín), že v originálnych dokumentoch môžu byť chyby v gramatike, preklepy, na nesprávnych miestach použitá diakritika ... Neviem si predstaviť, ako by mal byť redakčne upravený finálny text knihy, aby bol hodnoverný voči originálom (asi, lebo vetná stavba / slovosled musí byť vzhľadom na závažnosť detailov výpovedí presná) alebo zodpovedajúci súčasnej gramatike?
 - Aké sú autorove zdroje? Môže jednoznačne dokázať všetky slová pozostalých, ktoré z poslednej doby (jeho vlastné zistenia) uvádza? Ako?
 - Kniha síce zodpovedala mnohé otázky, ale ako čitateľ viaceré ďalšie otázky mám. Takéto otázky si nekladie ani autor a tým pádom na ne neodpovedá. Prečo napríklad, keď boli vypnuté oba vnútorné motory, prečo sa automaticky vypráporoval iba jeden? A boli vôbec skutočne oba vnútorné motory vypnuté (ku koncu som sa už nejako strácal - stiahli výkon vnútorných motorov, aby spomalili pred pristátím, ale potom prudko výkon zvýšili pri snahe o prelet, ale pracovali len motory na ľavom krídle - aj tá v predchádzajúcich letoch problémová 2-ka, tie na pravom nie - zjavne omylom vypnutá a neskoro opätovne nahodená 4-ka)?
 - Kapitola "10 možných príčin nehody" a v nej autorove dovetky: "Rozsudok"? - Skutočne si to dovolil autor pomenovať pojmom "rozsudok"? Aj tu by som odporúčal vyhnúť sa bulvárnemu spôsobu písania.
 - Spomenutie inej tragédie, z relatívne nedávnej minulosti - smrť malého dievčatka zabudnutého v aute jej otcom (a jeho neskorší infarkt). - Aj keď sa autor snaží vysvetliť dôvody, prečo ju spomína, pôsobí to na mňa zase len ako sprostá hra na city, absolútny hyenizmus :-(

 Kniha na tému tejto tragédie by vyjsť určite mohla a mala. Či by to ale mala byť práve táto kniha / takto formulovaná ... skôr hovorím nie. Ako ju ale prepísať, aby som na nej uvítal aj logo IKAR? Napísal som síce, čo mne osobne najväčšmi vadí, ale sám neviem ako by sa to aspoň v mojich očiach mohlo zlepšiť.

 Celkovo je téma zaujímavá. Často som autora kritizoval - ale za technické opisy lietadla ako takého, techniky lietania na ňom, prácu nie len ČSA, históriu civilného letectva niekdajšieho Československa, poskladané fakty z archívov a iných overiteľných / už zverejnených zdrojov aj o samotnom nie len poslednom lete predmetného Iljušinu, si pochvalu zaslúži. Toto aj boli pasáže knihy, ktoré sa pomerne dobre čítali a dosť mi rozšírili obzor. Osobné informácie o posádke a pasažieroch - jednak nemá info o všetkých (nenašiel všetkých pozostalých, alebo nemali potrebu s ním o téme komunikovať?), no tá hranica medzi relevantnosťou údajov k téme, dokreslením príbehu (aby to nebola len strohá faktografia) a z môjho pohľadu neadekvátnym zasahovaním do súkromia ich aj pozostalých ... Tu som na vážkach a ako o knihe neustále premýšľam, tak mám každú chvíľu iný pohľad na celú vec. Sám si posúvam tú pomyselnú hranicu, čo všetko je už z môjho pohľadu cez čiaru a čo by som kedy zniesol. Neviem dospieť k nejakému vnútornému finálnemu stanovisku, táto téma / jej podanie vo mne ešte hodne dlho bude hlodať.

 Záver? Autor v podstate skonštatoval len to, čo skonštatovali aj závery oficiálneho vyšetrovania, k čomu sa v konečnom dôsledku dopátral aj manžel jednej z obetí vo svojom zúfalom vyšetrovaní. Žiadne nové bombastické zistenia.
 "Len" vtedajšia garnitúra neinformovala - ani pozostalých, ani verejnosť všeobecne.
 "Len" tým napomohla mnohým dezinformáciam a pretrvávajúcej dezilúzii v spoločnosti.
 "Len" svojím ne/konaním dehonestovala obete a pozostalých.
 "Len" chýbalo jednoznačné určenie, čo je zločin a čo trest - t.j. čo je očakávanou bodkou za celou tragédiou.

 Toto je práve jedna z tých knižiek, ktorým sa píše hodnotenie veľmi ťažko. Povedať, že je to tragikomédia - aj keď myslené maximálne v dobrom - by asi bolo predsa len priveľmi drzé, aj keď autor / študenti z diela by to asi veľkoryso prehliadli. Páčilo sa mi, že aj na tak ťažkej téme, pri ochote rozprávať o všetkých tých traumatizujúcich zážitkoch / skúsenostiach si často spomínali na to aspoň trochu dobré / pozitívne / ľudské ... čo ich držalo a nedovolilo ani v koncentráku klesnúť na duchu.
 Napriek tomu, že kniha je viac-menej kombináciou historickej faktografie a kopy malých či väčších príbehov, v podaní relatívne veľkého množstva respondentov, spojených v jednej krutej pointe, číta sa pomerne dobre. Poučí, vysvetlí historické fakty, varuje / nedovolí zabudnúť, ale nevyznieva až tak traumatizujúco napriek faktom, že zďaleka nie všetci študenti sa z toho koncentráku vrátili živí. Knihu môžem len a len odporučiť každému, kto sa nebojí nad knihami / životom aspoň trochu rozmýšľať a nebáť sa širších súvislostí.
 Nanovo vydať takúto knihu je obzvlášť dôležité v dnešnej dobe, keď sa nechceme ako spoločnosť poučiť a máme neofašistov v parlamente, keď školstvo (nie len vysokoškolské) je takmer na kolenách a keď je 17. november (všetky jeho historické dôvody) pre mnohých len priestor sa vlastnú bezduchú sebaprezentáciu.
 Dať 4 či 5 hviezdičiek z 5? Skutočne si v tomto prípade netrúfam hodnotiť.

 Možno pár takých formálnych postrehov k textu:
 - používa sa v slovenčine pojem Hitlerova osobná štandarda (pre Leibstandarte ...)?
 - pojem "vodca" navrhujem písať všade s malým "v"
 - raz boli uvedené rozmery cely / kobky ako 13 x 7 väzenských topánok - aký reálny rozmer si pod tým predstaviť (alebo som túto pasáž vôbec nepochopil)?
 - chvíľami som mal pocit, že študenti vo svojich spomienkach v rýchlosti spájali aj nie úplne spojiteľné dojmy (resp. že spojili do jednej vety / odstavca vzájomne sa podľa mňa vylučujúce veci) - napr. medzi ľahšími / "vysnívanými" komandami spomenuli Klinkerwerk, čo bolo práve jedno z tých najkrutejších - ale zase, nečítal som to s vedeckou pozornosťou, tak snáď si aj prípadní hejteri dajú pohov
 - Čapkove básne odporúčam rozpísať pekne po veršoch (tak ako sú po veršoch rozpísané aj ostatné básne v diele)
 - ako správne napísať text piesne, ktorá existuje vo viacerých verziách a v origináli je v goraľskom nárečí, kde sa nerozpráva ale godá? - napr. ja nasledovný verš "... odchodzić od gór ojczystych ..." poznám ako: "... Goraľu, cy či ňe zaľ, odhodžič od stron ojcyzny. ..."
 - autor / študenti často používajú tvar "... raz ho napadlo ..." a nie "... raz mu napadlo ..."