Z pár indícií k dielu, čo som
mal, mi napadlo: Čo asi robí teraz Greta
Thunberg? Už som o nej dlho nepočul.
Kniha začína zaujímavo a pomerne dynamicky, ale potom ...
Možno predsa len v úvode trocha naivity a iracionálneho (z môjho
pohľadu nerodiča) správania, čakať s batoľaťom v lokalite, ktorá je
riziková vzhľadom na blízkosť požiarov. Pri neskorom úteku, pri podcenení
nenabitého elektrického auta, keď dajú v panike syna neznámej osádke
vozidla ... sa začína prejavovať neschopnosť a nepripravenosť ľudí a
najmä živočíšne pudy, ako sa zachrániť útekom, zabezpečením potomstva
aj mimo rodičov, hľadaním zdrojov a nedelením sa o ne v rámci kolektívneho
blaha, idem "cez mŕtvoly", v prvom rade musím prežiť ja /
moje deti / moja rodina a po ostatných potopa.
A tam začína kniha spomaľovať tempo, začína nudiť a vyťahovať
len nikam nevedúce frustrácie. Otec rodiny sa na jednu stranu tvári
ako uvedomelý ekoaktivista, že o problémoch vieme desaťročia, ale prečo
by ich riešil on, keď ich nerieši spoločnosť. Tak len frfle, zneužíva
situáciu vo svoj prospech a užíva si čo to dá. Ani on nie je súčasťou
riešenia, tak je - a nie len v prenesenom význame - súčasťou znásobujúceho
sa chaosu. Syn je stále nezvestný a informácie v podstate žiadne. Ujsť
nie je kam ani ako. Rodina je dávno rozpadnutá formálne i emočne a teraz
sa roztrhne aj reálne, nie len stratený syn. Syna ostáva "hľadať"
matka. Otec akože chráni batoľa a skúsia sa vlakom pre také prípady
(všetkých ostatných spoločnosť považuje za zabezpečenejších, tak nie
sú priorita pre záchranu) dostať "domov" do Štokholmu. Dcéra
nafučaná tínedžerka ostáva s matkou ale v podstate len pre to, že zostať
s otcom považuje za ešte trápnejšie.
Klimatické problémy ľuďmi spôsobené a ľuďmi neriešené zrazu prerástli
hranicu, keď sa aj mlčiaca väčšina mohla tváriť, že sa nič nedeje, že
ich sa to netýka. Že oni nevedia, ako sa zachrániť, ich konzumný život
sa rúca. Že niektoré indivíduá / party zneužívajú situáciu a zvyšujú
bordel a paniku a len tupo ničia všetko okolo bez akéhokoľvek pozitívneho
prínosu vlastného konania, skrývajúc sa za pseodopopulárne a aktuálne
eko heslá. Veď kurva zvykajte si, veď dobre už bolo.
Do toho zdanlivo nesúrodo pripletená influencerka, užívajúca si
život vo vlastnej bubline. Ukázaná ako paradox doby na výstrahu? S "otcom"
je príbeh prepojený len tým, že je jeho tajnou láskou, milenkou, niekým
kto mal nahradiť jeho pôvodnú rodinu ... než si urobili ako pokus zachrániť
s manželkou vzťah 3. dieťa, než sa rozhodli ísť na leto do Thajska ,
lebo ...
Žijúca v byte fiktívnej niekdajšej tenisovej hviezdy, ktorá žije
viac-menej zo zašlej slávy vždy na inom konci sveta. A teraz týždeň
kdesi na lodi pri Švédskych brehoch, so synom z jedného z manželstiev
/ partnerstiev, s ktorým si v podstate nerozumie a ako sa ukáže, len
ho ľutuje a márne chráni zároveň? Synom, ktorý je tak prehnane intelektuálne
eko, že mu "hrabe", že mu "prepne" a že sa pridá
k partii protestujúcich aktivistov, ktorých reálnym cieľom / ktorých
reálnymi skutkami je len násilie, rabovanie, deštrukcia, ničenie cudzieho
majetku ... závisť?
Čo je vlastne cieľom knihy?
U mňa vyvolala len hodne veľa hodne depresívnych myšlienok, ušliapala
nádej a vzala čo i len teoretickú chuť zmeniť niečo k lepšiemu v sebe
či okolo mňa. Toto asi nemá byť cieľom autora ani voči takému čitateľovi,
ako som ja (a kto ja vlastne som?)?
Varovať šokom? Tých uvedomelých týmto nepovzbudia, leda ak deprimujú.
Tých ostatných (pasívnych, ignorantov ...) kniha v lepšom prípade unudí
a nič im nedá, v tom reálnejšom ju po pár stranách ako absolútne nezaujímavú
navždy odložia.
Urobiť finálnu bodku, akože konečná, posledný nech zhasne a spustí
rampu? Že už nie je žiadna nádej, tak sa nedivte, zvykajte si, ak máte
za čo, tak si užite posledné chvíle a keď nemáte za čo, tak rabujte,
vyčíňajte ... veď to ostatní sú tí zlí a Vy si teraz zaslúžite aspoň
niečo. Carpe diem? Veď v podstate žiadny trest nikomu nehrozí, nevieme
vymôcť právo, nevieme v podstate čo to je keď sa situácia rapídne mení.
Sami sme si už pred rokmi udelili najvyšší trest - sme aj tak už len
dočasne živí mŕtvi na planéte, ktorú sme si zabili?
Podprahovo sa vyhrážať / varovať prípadných nových imigrantov
do Švédska - ani nám sem nelezte, nemáme Vás radi, nie sme Vám ochotní
ani schopní pomôcť, veď nemáme radi ani "susedov" z vedľajšej
obce, ani im nie sme ochotní ani schopní pomôcť. Švédsko už nie je tým,
čím bývalo (dobrý marketing padol), resp. nie len Švédsko ale v podstate
žiadna predtým ako tak bohatá a stabilná krajina sa s Vami nebude baviť?
Že kto je "starý", už nemá nádej. Že má deti, je nezodpovedný,
že mal tú drzosť priviesť ich na takýto svet, ktorý už nemá budúcnosť,
nemá nádej? A že kto je teraz decko / tínedžer, nech radšej rýchlo dospeje
a snaží sa užiť si tie ako tak posledné chvíle normálnosti (napriek
všetkým okolnostiam nezvládaných protestov) spoločnosti hoc za akúkoľvek
cenu, veď budúcnosť nie je? Alebo v tom lepšom (lepšom?) prípade, že
ako "dcéra" z príbehu začnete pomáhať v komunite, ktorá vznikla
ako z núdze cnosť, ako skupina čo ostala, lebo vždy niekde niekto aspoň
na chvíľu ostane, kým v rezignácii nevymyslí iné zúfalé riešenie - hoc
za cenu, aby sme prežili my tu, vezmeme si čo potrebujeme od Vás od
vedľa, veď na Vás nám nezáleží, máme vlastné problémy prežiť - alebo
teda dobre, presvedčím Vás že aj Vy ste my a budeme sa takto správať
a žiť aspoň zatiaľ spoločne, než nám opäť dôjdu zdieľané zdroje a celý
chaos posunieme zasa o kus ďalej.
Alebo utečte do Thajska. Neujdete síce ani pred problémami, neujdete
ani pred sebou, ale aspoň ste získali ďalší deň.
Veľmi ťažko hodnotiteľná kniha. Dám 2 hviezdičky z 5. Za nudu,
depresiu, beznádej, vlastnú hanbu ... Alebo som len stratený prípad,
beznádejný ignorant, ktorému zasa uniká pointa. |