Z pár indícií k dielu, čo som mal, mi napadlo: Čo asi robí teraz Greta Thunberg? Už som o nej dlho nepočul.

 Kniha začína zaujímavo a pomerne dynamicky, ale potom ...
 Možno predsa len v úvode trocha naivity a iracionálneho (z môjho pohľadu nerodiča) správania, čakať s batoľaťom v lokalite, ktorá je riziková vzhľadom na blízkosť požiarov. Pri neskorom úteku, pri podcenení nenabitého elektrického auta, keď dajú v panike syna neznámej osádke vozidla ... sa začína prejavovať neschopnosť a nepripravenosť ľudí a najmä živočíšne pudy, ako sa zachrániť útekom, zabezpečením potomstva aj mimo rodičov, hľadaním zdrojov a nedelením sa o ne v rámci kolektívneho blaha, idem "cez mŕtvoly", v prvom rade musím prežiť ja / moje deti / moja rodina a po ostatných potopa.
 A tam začína kniha spomaľovať tempo, začína nudiť a vyťahovať len nikam nevedúce frustrácie. Otec rodiny sa na jednu stranu tvári ako uvedomelý ekoaktivista, že o problémoch vieme desaťročia, ale prečo by ich riešil on, keď ich nerieši spoločnosť. Tak len frfle, zneužíva situáciu vo svoj prospech a užíva si čo to dá. Ani on nie je súčasťou riešenia, tak je - a nie len v prenesenom význame - súčasťou znásobujúceho sa chaosu. Syn je stále nezvestný a informácie v podstate žiadne. Ujsť nie je kam ani ako. Rodina je dávno rozpadnutá formálne i emočne a teraz sa roztrhne aj reálne, nie len stratený syn. Syna ostáva "hľadať" matka. Otec akože chráni batoľa a skúsia sa vlakom pre také prípady (všetkých ostatných spoločnosť považuje za zabezpečenejších, tak nie sú priorita pre záchranu) dostať "domov" do Štokholmu. Dcéra nafučaná tínedžerka ostáva s matkou ale v podstate len pre to, že zostať s otcom považuje za ešte trápnejšie.
 Klimatické problémy ľuďmi spôsobené a ľuďmi neriešené zrazu prerástli hranicu, keď sa aj mlčiaca väčšina mohla tváriť, že sa nič nedeje, že ich sa to netýka. Že oni nevedia, ako sa zachrániť, ich konzumný život sa rúca. Že niektoré indivíduá / party zneužívajú situáciu a zvyšujú bordel a paniku a len tupo ničia všetko okolo bez akéhokoľvek pozitívneho prínosu vlastného konania, skrývajúc sa za pseodopopulárne a aktuálne eko heslá. Veď kurva zvykajte si, veď dobre už bolo.
 Do toho zdanlivo nesúrodo pripletená influencerka, užívajúca si život vo vlastnej bubline. Ukázaná ako paradox doby na výstrahu? S "otcom" je príbeh prepojený len tým, že je jeho tajnou láskou, milenkou, niekým kto mal nahradiť jeho pôvodnú rodinu ... než si urobili ako pokus zachrániť s manželkou vzťah 3. dieťa, než sa rozhodli ísť na leto do Thajska , lebo ...
 Žijúca v byte fiktívnej niekdajšej tenisovej hviezdy, ktorá žije viac-menej zo zašlej slávy vždy na inom konci sveta. A teraz týždeň kdesi na lodi pri Švédskych brehoch, so synom z jedného z manželstiev / partnerstiev, s ktorým si v podstate nerozumie a ako sa ukáže, len ho ľutuje a márne chráni zároveň? Synom, ktorý je tak prehnane intelektuálne eko, že mu "hrabe", že mu "prepne" a že sa pridá k partii protestujúcich aktivistov, ktorých reálnym cieľom / ktorých reálnymi skutkami je len násilie, rabovanie, deštrukcia, ničenie cudzieho majetku ... závisť?

 Čo je vlastne cieľom knihy?
 U mňa vyvolala len hodne veľa hodne depresívnych myšlienok, ušliapala nádej a vzala čo i len teoretickú chuť zmeniť niečo k lepšiemu v sebe či okolo mňa. Toto asi nemá byť cieľom autora ani voči takému čitateľovi, ako som ja (a kto ja vlastne som?)?
 Varovať šokom? Tých uvedomelých týmto nepovzbudia, leda ak deprimujú. Tých ostatných (pasívnych, ignorantov ...) kniha v lepšom prípade unudí a nič im nedá, v tom reálnejšom ju po pár stranách ako absolútne nezaujímavú navždy odložia.
 Urobiť finálnu bodku, akože konečná, posledný nech zhasne a spustí rampu? Že už nie je žiadna nádej, tak sa nedivte, zvykajte si, ak máte za čo, tak si užite posledné chvíle a keď nemáte za čo, tak rabujte, vyčíňajte ... veď to ostatní sú tí zlí a Vy si teraz zaslúžite aspoň niečo. Carpe diem? Veď v podstate žiadny trest nikomu nehrozí, nevieme vymôcť právo, nevieme v podstate čo to je keď sa situácia rapídne mení. Sami sme si už pred rokmi udelili najvyšší trest - sme aj tak už len dočasne živí mŕtvi na planéte, ktorú sme si zabili?
 Podprahovo sa vyhrážať / varovať prípadných nových imigrantov do Švédska - ani nám sem nelezte, nemáme Vás radi, nie sme Vám ochotní ani schopní pomôcť, veď nemáme radi ani "susedov" z vedľajšej obce, ani im nie sme ochotní ani schopní pomôcť. Švédsko už nie je tým, čím bývalo (dobrý marketing padol), resp. nie len Švédsko ale v podstate žiadna predtým ako tak bohatá a stabilná krajina sa s Vami nebude baviť?
 Že kto je "starý", už nemá nádej. Že má deti, je nezodpovedný, že mal tú drzosť priviesť ich na takýto svet, ktorý už nemá budúcnosť, nemá nádej? A že kto je teraz decko / tínedžer, nech radšej rýchlo dospeje a snaží sa užiť si tie ako tak posledné chvíle normálnosti (napriek všetkým okolnostiam nezvládaných protestov) spoločnosti hoc za akúkoľvek cenu, veď budúcnosť nie je? Alebo v tom lepšom (lepšom?) prípade, že ako "dcéra" z príbehu začnete pomáhať v komunite, ktorá vznikla ako z núdze cnosť, ako skupina čo ostala, lebo vždy niekde niekto aspoň na chvíľu ostane, kým v rezignácii nevymyslí iné zúfalé riešenie - hoc za cenu, aby sme prežili my tu, vezmeme si čo potrebujeme od Vás od vedľa, veď na Vás nám nezáleží, máme vlastné problémy prežiť - alebo teda dobre, presvedčím Vás že aj Vy ste my a budeme sa takto správať a žiť aspoň zatiaľ spoločne, než nám opäť dôjdu zdieľané zdroje a celý chaos posunieme zasa o kus ďalej.
 Alebo utečte do Thajska. Neujdete síce ani pred problémami, neujdete ani pred sebou, ale aspoň ste získali ďalší deň.
 Veľmi ťažko hodnotiteľná kniha. Dám 2 hviezdičky z 5. Za nudu, depresiu, beznádej, vlastnú hanbu ... Alebo som len stratený prípad, beznádejný ignorant, ktorému zasa uniká pointa.