 Nasledujúce
ráno nás čakalo balenie. Pobalili sme sa a pokecali s Martinom, ktorý
sa od svojich rodičov vrátil spolu so svojim psom Rebecou. Pred odchodom
sme si ešte išli kúpiť niečo na jedenie. Vzali sme so sebou aj Rebecu,
čo ale bola chyba, pretože je veľmi neposedná, všetko oňucháva a všetko
žerie. Zašli sme do pescaderie, čo je niečo na štýl nasej ryby. Kúpili
sme už hotové vypražené ryby, vedľa v zelenine nejaký šalát a mali sme
perfektné lacné jedlo. Najedli sme sa a vybrali sa metrom na stanicu Retiro.
Prvá linka bola v pohode, ale keď sme došli k druhej linke a čakali sme
skoro 10 minút na prípoj a nič nešlo ... Neskôr sme zistili, že vypukol
nejaký štrajk. Nemali sme už veľa času, tak sme z metra vybehli hore na
cestu, kde sme nastúpili na prvý taxík. Našťastie terminál už nebol ďaleko
a autobus mal tiež menšie meškanie, takže sme napokon všetko stihli. Konečne
došiel aj autobus, nastúpili sme a šlo sa. Najskôr cez mesto, ale hneď
za Buenos Aires
bola príroda, ktorá sa cez noc premenila na tropický les.
Do Posadas sme
došli ráno o tretej. Vystúpili sme a sadli sme si na ruksaky. Zarozprávali
sme sa s jedným párom, ktorý mal ten istý problém ako my - dostať sa z
Posadas
do Iguazú
ešte v ten istý deň a to čo najskôr. Niečo pred piatou sme si uvedomili,
že aj na druhej strane zastavujú autobusy. Rýchlo som tam vybehla a zistila,
že o 5 minút odchádza skoro poloprázdny autobus do Iguazú.
Rýchlo sme kúpili lístky, nastúpili sme a šlo sa. Hneď sme zaspali a zobudili
sme sa až tesne pred Iguazú.
Okolo nás bola všade červená hlina a tropický les, uprostred ktorého sme
šli my v autobuse po asfaltke, ktorá bola pokrytá jemnou vrstvou červeného
prachu.
Okolo obeda sme konečne došli do Puerto
Iguazú. Na stanici nás už očakávali predajcovia so suvenírmi. Tí asi
vycítia turistov na kilometre a nedajú pokoj, kým od nich niečo nekúpiš.
Išli sme do informačnej agentúry, kde nám poradili, kde sa dá lacno prespať.
Nakoniec sme sa rozhodli pre jeden sympaticky hotel, do ktorého sme mali
zo stanice aj odvoz. Po ubytovaní sme sa hneď vrátili na stanicu, s medzizastávkou
v banke a kúpili sme si lístky do Salty.
Jasné, že cez Vianočné sviatky je všetko vypredané a preto sme si kúpili
lístky do Resistencie
- najbližšieho mesta pri Salte.
Neskôr sme sa vrátili do hotelu trocha sa vyspať a večer sme sa vybrali
do reštaurácie na výborné mäso a víno z Mendozy.
K tomu nám hrala jedna argentínska kapela ... Večer bol perfektný.
Nasledujúce ráno - 22. decembra 2004 - nás čakala návšteva parku Iguazú.
Nastúpili sme na autobus a pri vchode sme zaplatili vstupné, ktoré nie
je až také lacné. Zrazu začalo pršať. Deň predtým sme si v agentúre kúpili
túru po parku. Prvá etapa bola jazda na džípe so sprievodcom, ktorý nám
vo všetkých možných jazykoch porozprával o parku, o jeho faune a flóre.
Na džípe sme premokli skoro do nitky. Ďalšia etapa bola jazda na člne.
Nasadli sme, obliekli si záchranné vesty a plavili sa ku vodopádom. Šli
sme veľmi rýchlo a po niekoľkých minútach sme boli pri vodopádoch. Bol
to skutočne nádherný pohľad - zhora sa rútila masa teplej vody, ktorá
penila, obklopovali nás perličky vody a ak na nás bolo ešte niečo do vtedy
náhodou suché, tak v tomto momente sme už určite bolo mokrí kompletne.
Po absolvovaní tejto etapy prestalo pršať a zrazu vykuklo aj slniečko.
Vystúpili sme a znova nastúpili na ďalší čln, ktorý nás zaviezol na ostrov
San
Martin medzi vodopádmi. Poprechádzali sme sa po ostrove, pofotili
sme vodopády z každej strany. Dokonca sme videli najprv len malú jašteričku,
ale neskôr na chodníku aj nejaký chvost. Najprv sme sa zľakli, lebo všade
na ostrove boli tabule s výstrahou pozor hady, ale neskôr sme zbadali,
že je to len väčšia, asi 1,5 metrová jašterica, tak sme sa ukľudnili.
Išli sme ďalej, nasadli späť do člnu a pokračovali v ďalšej etape. Na
druhej strane vodopádov je už Brazília,
ale z brazílskej
strany je len pekný celkový pohľad na vodopády a inak sa tam toho nedá
veľa vidieť. Pokračovali sme ďalej po chodníku, kde sme splynuli s davom
turistov, ktorí tento deň tiež navštívili park. Poobchádzali sme vodopády
všetkými možnými cestičkami a všetko sme to pofotili. Videli sme tukanov
a iných tuná voľne žijúcich vtákov, zopár orchideí, samú zeleň a menšie
vodopády. Vybrali sme sa na ďalšiu etapu našej túry. Najprv sme šli ekologickým
vláčikom, ktorý bol poháňaný elektrinou a došli sme k hornej časti vodopádu.
Išli sme asi kilometer ponad vodu a potom pomedzi ostrovy pešo ku Diablovmu
kotlu. Ten si teda svoje meno zaslúži. Dole sa rúti až nenormálne množstvo
spenenej vody a do vzduchu stúpa veľa perličiek, kvôli ktorým sme videli
len hornú časť Diablovho kotla. Než sme sa dostali ku Diablovmu kotlu,
boli sme konečne opäť suchí, ale pri samotnom Diablovom kotle sme znovu
„zmokli“. Vrátili sme sa naspäť a nastúpili na poslednú etapu
našej túry a to plavbu na gumenom veslovom člne - tzv. Ekologická cesta.
Spolu s nami sa plavili aj traja Mexičania.
Voda bola úplne kľudná, akoby pred nami nebol žiaden vodopád. Náš sprievodca
nám počas plavby ukázal dokonca aligátorov - najprv len jedného mini,
ale ďalší bol už pekne veľký ! Ďalej sme sa pokojne plavili, videli sme
zopár vtákov, nejaké jašterice, obrovské pestrofarebné motýle a znova
sme boli na suchej zemi. Vybrali sme sa pešo ku východu, lebo sa nám nechcelo
čakať na vláčik. Pred východom sme navštívili ešte zopár obchodov so suvenírmi,
kde si Ivo kúpil tričko s nápisom Argentina.
Počkali sme si niekoľko minút na autobus a šli sme plní zážitkov späť
do Puerto
Iguazú. Ľubka a Ivo
predchádzajúci diel: Ešte Buenos Aires -
nasledujúci diel: Z Argentíny do Bolívie
|
