 Nasledujúci
deň nás čakalo 7 hodín jazdy po strašnej ceste do Potosí.
Samozrejme, že z tých 7 hodín bolo skoro 9 hodín a kvôli tomu sme zmeškali
spoj do Sucre.
Ďalší spoj šiel neskoro a ten nám až tak veľmi nevyhovoval. Pretože ďalší
deň ľudia chceli blokovať cesty, zostali sme teda v Potosí
na pár dní. Potosí
je najvyššie položené mesto sveta, nachádza sa v nadmorskej výške 4070
m a je obklopené mnohými ešte vyššími kopcami. Priamo nad mestom sa do
výšky čnie kopec menom Cerro
Rico. V jeho strieborných baniach od 16. storočia našlo smrť asi 8
miliónov ľudí.
Večer sme sa vybrali pozrieť si toto mesto a navečerať sa. Vošli sme hneď
do prvej reštaurácie, ktorú sme po ceste našli. Znova a zas sme si dali
obrovský kus mäsa, chlapi ale vyskúšali mäso z lamy, ktoré im veľmi zachutilo.
Samozrejme, že sme ochutnali aj bolívijské víno, ktoré je tiež prekvapujúco
dobré. Po večeri sme pokračovali do baru a napájali sa pre zmenu bolívijským
pivom.
Nasledujúci deň sme sa vybrali do jednej striebornej bane. Našťastie nám
v cestovke toho veľa o tomto výlete neprezradili, ale museli sme podpísať
papier, že to robíme na vlastné riziko. Tak sme teda plný očakávania čo
nás čaká nastúpili do autobusu. Najprv sme šli do skladu, kde sme nafasovali
ochranné oblečenie, gumáky a prilbu. Nastúpili sme späť do autobusu a
ten nás vyviezol pred vchod do bane. Tu sme ešte nakúpili darčeky pre
baníkov (ako napríklad studené nápoje, cigarety, kokové listy, 90% alkohol
a dynamit) a konečne sa náš výlet mohol začať. Baníci nikdy v bani nejedia
(a je jedno, či sú v bani len 8 hodín, alebo napríklad pred Vianocami
niekedy aj 24 hodín), najedia sa doma pred šichtou, zjedia asi 4 až 5
tanierov a v samotnej bani žujú len kokové listy. To má za následok, že
nepociťujú hlad, únavu, ani zimu. Konečne sme boli pripravení vstúpiť
do bane, lepšie povedané do diery v zemi. Na zemi koľajnice, nad hlavami
staré drevené trámy ... Neskôr sa chodby zúžili, miestami sme museli ísť
štvornožky, alebo sme sa dokonca plazili, niekde sme šli kolmo dolu. Po
niekoľkých metroch sme zastavali a čakali sme na banský vozík, ktorému
sa bolo treba vyhnúť. Pokračovali sme ďalej, až sme došli ku jednej miestnosti,
v ktorej bolo múzeum. Bol tu aj boh
baníkov, ktorému je potrebné niečo obetovať, aby sa nestalo nešťastie
a aby dnes mali ľudia v bani dobrý deň (napríklad dať mu cigaretu, alebo
ho pokropiť alkoholom a posypať ho kokovými listami). V múzeu bola v skratke
vysvetlená história kopca a jaskyne od počiatku až po dnešné časy. Dnes
sú bane jediné pracovné miesta v Potosí.
Skoro všetci muži pracujú tu. Začínajú, keď majú 13 rokov a keď majú 50,
zomierajú na pľúcnu embóliu. Je to kruté. Pracujú len s primitívnymi nástrojmi,
jediná ako-tak moderná vec je len malý výťah, ktorým vyťahujú plné vedrá
horniny z tretieho levelu (tak sa tu v baniach hovorí „poschodiam“)
na povrch. Ďalšou zaujímavosťou je, že 1. level má teplotu okolo 15 stupňov,
v 2. leveli je o niečo teplejšie, 3. level je znova o niečo teplejší a
vo 4. leveli sa pomaly nedá vydržať. Teplota sa tu pohybuje okolo 35 až
40 stupňov
Celzia. Pomaly sme pokračovali zostupom až k 4. levelu. Pozorovali
sme baníkov pri ich práci (niektorí si ich prácu dokonca aj vyskúšali)
a odovzdali sme im naše darčeky, ktoré ich potešili. Presne tou cestou,
ktorou sme šli dolu, sme museli vyjsť aj hore. A to nie je cesta pre každého.
Naša kamoška dostala záchvat plaču a klaustrofóbie, lebo mala pocit, že
sa odtiaľ nedostane von. Aj ja som mala ten pocit. Je veľmi ťažké sa v
takejto situácii ovládnuť. Našťastie sme to všetko zvládli a pomaly sme
vystupovali ku vchodu/východu. Ďalšou zaujímavosťou miestnach baní je,
že baníci nepracujú pre spoločnosť, ale každý pre svoju skupinu, ktorú
tvorí cca 10 až 50 baníkov. Pretože majiteľom cestovky, s ktorou sme sa
do bane vybrali, je bývalý baník a ten veľmi dobre vie, aký ťažký je život
baníka, dostávajú baníci za to, že je možné ich navštíviť v bani, 15%
z ceny výletu nás turistov.
Po troch hodinách v bani sme boli konečne na čerstvom vzduchu. V pľúcach
sme mali všetok ten jemný prach z bane a preto naše hlasy zneli, akoby
sme boli zachrípnutí. Tu vonku nás ešte čakal „kontrolovaný“ výbuch dynamitu.
Po tejto show sme nastúpili do autobusu a ten nás odviezol späť do skladu,
kde sme odovzdali nafasovaný ochranný odev, gumáky i prilby späť a šli
sme sa do hostelu osprchovať.
Večer sme sa vybrali znova do reštaurácie najesť sa a niečo aj popiť.
V Bolívii sa neoplatí
turistom variť, lebo je tam všetko nenormálne lacné. V reštaurácii sme
strávili s našimi kamošmi znova príjemný večer. Napokon sme sa plní nových
zážitkov a úplne vyčerpaní uložili do postele.
Ráno sme sa vybrali na raňajky s tým, že si po nich pôjdeme pozrieť múzeum
Casa
Real de la Moneda. Je to najväčšie múzeum v Južnej Amerike, zaberá
celý blok a jeho budova bola postavená medzi rokmi 1753 a 1773. Nachádza
sa tu zbierka religióznych predmetov, ďalej predmetov kultúry tihuanaco,
zbierka starých mincí, rôzne drevené mašiny a prvá lokomotíva krajiny.
Múzeum sme si však mohli pozrieť len so sprievodcom a my sme túto možnosť
prepásli o 10 minút. Takže sme z múzea nič nemali. Chceli sme si pozrieť
aspoň katedrálu, ale tu bola akurát omša. Takže sme kultúrne pochodili
naprázdno. Tak sme sa teda ešte poprechádzali po meste, šli si po ruksaky,
nastúpili do taxíku, neskôr do autobusu a šlo sa ďalej. Do Sucre. Ľubka a Ivo
predchádzajúci diel: Cez Salar de Uyuni -
nasledujúci diel: Sucre, Cochabamba, La Paz
|
