Cestopis - Južná Amerika

Ľubka a Ivo Vám na pokračovanie prinášajú svoje zážitky z cesty po Južnej Amerike:

Z Agrentíny do Bolívie - 26. marec 2005 -

Tu sme rýchlo išli na internet, kde sme zistili, že naša austrálska kamoška dnes pokračuje ďalej do Buenos Aires a odchádza o necelú hodinku. Išli sme teda na stanicu za ňou rozlúčiť sa. Porozprávali sme sa, aké sú naše ďalšie plány a rozišli sme sa so sľubom naďalej zostať v kontakte. Neskôr sme sa išli najesť a kúpiť si niečo do autobusu, lebo aj my sme tento deň opúšťali Puerto Iguazu ďalej smerom do Salty. V autobuse bolo poriadne horúco, cez noc sa mierne ochladilo, ale ráno nás v Resistencii prebudilo horúce slnko. Na stanici vládol chaos, po zemi liezli nejaké chrobáky a pred bankomatom čakalo asi 100 ľudí. Mali sme čas, tak sa Ivo postavil do radu a ja som zatiaľ poobiehala dopravné spoločnosti. Len jedna jediná mala na dnešný deň voľné lístky do Salty. Jasné, že sme to zobrali, len sme museli čakať na bankomat. Ivovi trvalo skoro 2 hodiny, kým sa k nemu dostal. Bežali sme ku okienku a konečne si kúpili na večer lístky. Do mesta sa nám veľmi nechcelo ísť, lebo bolo horúco a nemali sme ani kam dať ruksaky a boli sme aj dosť unavení. Tak sme teda zostali celý deň na stanici. Sadli sme si na lavičku, ale po hodine nás to omrzelo a išli sme si niečo dať do reštaurácie. Neskôr sme zamierili na internet. Tu nastal jeden problém. Písala som Marošovi cestopis, keď zrazu vypadol prúd. Samozrejme som cestopis nemala uložený a keď prúd znova naskočil, začala som ho písať odznovu. Po pol hodine znovu prúd vypadol a znova som nemala nič uložené. Začala som teda do tretice písať a keď vypadol prúd aj tretí raz, už ma to prestalo baviť. Znovu sme si sadli na lavičku a čakali sme ďalej na náš spoj. Už nám zostavali len 3 hodiny do odchodu. Konečne nastal čas odchodu, ale autobus nemal akosi naponáhlo. Ten došiel skoro o hodinu neskôr. Všade sa motali ľudia, nastal chaos, lebo meškalo viac autobusov a každý sa chodil od autobusu k autobusu pýtať, či to nie je náhodou jeho spoj. Konečne došiel aj náš autobus, nasadli sme a šlo sa. Nanešťastie bola klimatizácia taká silná, že Ivo prechladol.
Po chladnej noci v autobuse sme ráno došli do Salty, kde nás privítalo slniečko. Taxíkom sme sa odviezli do hostelu, kde sme dostali útulnú izbu s obrovskou posteľou. Ubytovali sme sa a šli si pozrieť centrum, ktoré bolo veľmi pekné, len obchody boli pozatvárané. Neskôr sme si šli pospať do hostelu, lebo noc v autobuse nás zmorila. Ku večeru sme v spoločenskej miestnosti pozerali telku, keď sa zrazu spustila búrka. Voda sa začala liať dovnútra miestnosti, ktorá bola na úrovni zadného dvora. Voda nestíhala kanálom odtekať. Tak sa teda zamestnanec hostelu pustil do zametania vody, aby sa nedostala do izieb. Našťastie búrka po chvíli ustala a voda začala konečne odtekať. Zamestnanec to doupratoval, pozreli sme si ešte koniec filmu a šli sme spať. Toto bol náš Štedrý večer v Argentíne. Vôbec sme sa necítili ako na Vianoce, pretože bolo teplo, potom pršalo a my sme neboli s rodinou.
Nasledujúci deň sme spali veľmi dlho. Po raňajkách sme sa znova vybrali pozrieť si centrum. Obchody boli samozrejme ešte vždy zatvorené a to robilo radosť Ivovi, pretože som sa tak akurát mohla pozerať len do výkladov. Hlavné námestie vyzeralo skoro rovnako, ako všetky námestia v Južnej Amerike - štvorcové, uprostred park, okolo kostol, pošta, radnica, kaviarne a reštaurácie. Sadli sme si na kávu a vychutnávali teplé popoludnie v Salte. Neskôr sme sa vrátili do hostelu. Ivo šiel do postele, lebo ešte stále sa necítil fit a ja som konečne Marošovi napísala a poslala ďalšiu časť cestopisu, ktorú sa mi nepodarilo dokončiť v Posadas. Večer sme sa znovu vybrali do centra - tentoraz sa navečerať. Znovu a zas sme si dali výborné argentínske mäso. Po večeri sme sa prešli nočnou Saltou, ktorá bola krásne osvetlená a vianočné ozdobená. Pred kostolom boli jasličky, na stromoch vianočné svetielka a z diaľky sme počuli koledy. Aspoň na chvíľu sme sa cítili ako na Vianoce.
Ďalší deň sme si dali raňajky pri telke a potom sme sa konečne vybrali von. Tentoraz na mestský kopec menom Cerro San Bernardo. Keďže sa Ivo necítil až tak fit, šli sme na vrchol lanovkou. O necelých 5 minút sme boli hore. Odtiaľto sme mali celé mesto ako na dlani. Salta leží vo výške 1200 metrov nad morom a je obklopená samými kopcami porastenými zelenou. Kopec sám je ako menší park s jazierkami, vodopádmi, veľkou sochou Ježiša a miestom, kde sa konajú omše. Späť do mesta sme sa vybrali pešo po 1070 schodoch. Zážitok - chodník lemuje krížová cesta. Došli sme do parku, kde sa nachádza socha generála Guemesa, čo je nejaký národný hrdina alebo niečo podobné. Po ceste sme sa zastavili na trhu s rozličnými remeselníkmi. Je to zaujímavé pozorovať týchto ľudí, pretože tatých istých remeselníkov máme doma (EĽRO), len vyrábajú iné veci - slovenské. Išli sme do hostelu urobiť si siestu a večer sme sa vybrali pofotiť nočnú Saltu.
Nasledujúci deň sme sa dosť nudili. Ráno sme sa vybrali zavolať do cestovnej kancelárie do Švajčiarska, lebo naša myšlienka zostať v Južnej Amerike bola stále jasnejšia. Chceli sme teda zrušiť let do Strednej Ameriky a nájsť nejaký let z Buenos Aires späť domov. Ale telefonát sme vybavili behom piatich minút a nevedeli sme, čo budeme robiť ďalej. Poprechádzali sme sa po centre, poobdivovali výklady a šli späť do hostelu. Poobede sme si šli pozrieť mal, čo je v preklade veľké nákupné centrum, väčšinou s kinom. Keďže sme sa nudili, tak sme zašli do kina. Pozreli sme si film Resident Evil Apokalypsa, o ktorom sme si dúfali, že je to celkom dobrý film, ale veľmi nás sklamal. Čakali sme niečo lepšie.
Nasledujúce dni ubiehali podobne - ráno sme vstali, išli sa prejsť do mesta, poobede sme si spravili siestu a večer sme sa išli najesť do niektorej reštaurácie. Jeden večer sme zašli do El Corredor de las Empanadas, kde podávali tradičné argentínske jedlá ako napr. humitas, locro a empanadas. Čo sú empanadas, už vieme. Humitas je masa z kukurice - buď solená alebo sladká, zmiešaná s koreninami a kúskami syru, všetko je to zabalené ako darček v kukuričnom liste a povarené. Je to výborné. Locro sme nejedli, lebo je to veľmi ťažké jedlo a je to niečo podobné ako pastel de choclo v Čile.
Prišiel posledný deň starého roku. Celý deň prebiehal znovu ako predošlé, až na to, že večer sme sa vybrali do trošku lepšej reštaurácie ako po iné dni. Náhodou sme v tejto reštaurácii znovu stretli jedného Švajčiara, s ktorým sme sa zoznámili v Bariloche. Spolu s ním tu boli ďalší dvaja Švajčiari a dvaja Česi. Tak sme teda spolu strávili posledný večer roka a spoločne sme vhupli aj do Nového roka. V meste sa ale nedialo nič, čo sa nám zdalo veľmi zvláštne. Čakali sme ohňostroj a ľudí na námestí, ale akosi sme nič nevideli a vôbec to nevyzeralo ako na Silvestra. Nový rok sme strávili výdatným spánkom. Inak sme celý deň len pozerali telku a chatovali na nete.
Nasledujúce ráno bolo naše posledné v Salte. Vstavali sme skoro a vydali sa na cestu do Bolívie. Najprv sme absolvovali cestu autobusom do mestečka La Quica - je to posledná zastávka v Argentíne, asi vo výške 3000 metrov nad morom. Odtiaľto sme šli peši na hranicu s jedným párom, ktorý sa takisto chcel dostať do Bolívie. Pred hranicou nás začali obskakovať malí chlapci, že či nepotrebujeme sprievodcov, že oni nám ukážu, kam máme ísť a čo vyplniť a tak. Len za nejaký drobný peniaz. Ale my sme šli ďalej a usmievali sa nad týmito chlapcami, až sme došli ku hraničnému priechodu. Argentínci nás pustili v pohode, dali nám do pasu „štempeľ“ a cez most sme prešli ku Bolívijčanom. Tu sme najprv museli vyplniť registračný formulár, potom čakať v rade, kým ho opečiatkujú a dajú aj nám pečiatky do pasov. To sme zvládli za pol hodinu a boli sme v Bolívii, v mestečku Villazon. Pôvodne sme sa chceli dostať do Uyuni, ale jediné spojenie, ktoré existovalo, bolo len do mestečka Tupiza. Pár, s ktorým sme prešli cez hranicu mal ale problémy, pretože v tomto „zapadákove“ nemenili čílske peniaze, banky boli zatvorené a nebol tu ani žiaden bankomat. Takže nemali peniaze ani na autobus, ani na hotel, ani na jedlo. Tak sme teda namiesto dvoch lístkov do Tupizy kúpili štyri a začalo sa naše priateľstvo s Delphine - Francúzkou a Gerrym - Írom. Hneď za mestom sme zistili, že asfalt sa niekam stratil a sem-tam sa stratili aj mosty. Bola to zaujímavá dvojhodinová jazda s miestnym obyvateľstvom, ktoré viac menej zapáchalo. Všetky ženy a dievčatá boli oblečené v tradičných bolívijských krojoch so zaujímavými klobúkmi. Konečne sme vystúpili v Tupize a tu nás hneď obklopili chlapci s letákmi rôznych hotelov. Vybrali sme si najlepší, lebo sa nám zdal lacný, čo nakoniec aj na naše pomery bol. Dostali sme peknú izbu s kúpeľňou a WC a mali sme dokonca aj toaletný papier a to je už čo povedať ! Až neskôr sme prišli na to, že tento hotel bol skutočne luxus. Na večeru sme sa vybrali do jedinej otvorenej reštaurácie v mestečku a neskôr sme sa s našimi novými kamarátmi vybrali ešte na pivo. Pokecali sme si dve hodiny a vyčerpaní sme sa vybrali spať.

Ľubka a Ivo

predchádzajúci diel: Iguazú - nasledujúci diel: Cez Salar de Uyuni